OD TRADIČNEJ VIERY K ROZHODNUTIU SA PRE BOHA

            Vo viere mnohých (a možno aj v našej) je veľa tradície a „folklóru“. Ak by takýto človek, hoci doma každú nedeľu navštevuje bohoslužby, odišiel do multikulturálneho Sydney alebo New Yorku, tu skôr či neskôr zistí, že v nedeľu do kostola vlastne ani ísť nemusí a že svet sa kvôli tomu nezrúti.
            Nemá však pravdu! Jeho svet viery, ktorý vo svojej „detskej“ bezprostrednosti obýval, sa skutočne zrútil – aj keď si to možno nikto nevšimol, ani on sám. Tento svet ľudovej cirkvi, folklóru a tradície, z ktorého vzišiel, už ani nejde znovu vystavať. Ťažko je predsa obuť topánky, z ktorých človek vyrástol! To však neznamená, že časom tento človek neurobí rozhodnutie sa pre Boha, ale už na úrovni vyššej a dospelejšej.      
            Mnohí sa s nostalgiou pozeráme do minulosti – na tie topánky, ktoré sme kedysi ako spoločenstvo Cirkvi „obúvali“. Radi snívame o návrate do doby, kedy pre rodinu nedeľa bez kostola nebola nedeľou. Kedy v chráme vládla atmosféra „posvätna“, ľudia s najväčšou úctivosťou pokľakali pred svätostánkom a nikoho ani nenapadlo na Kvetnú nedeľu predčítať Pašie v texaskách.
            Ale je vôbec možná cesta späť? Nebola by cesta k tomu, čo bolo, cestou spiatočníckou, umelou a povrchnou? Možno musíme všetko najskôr stratiť, aby sme to našli. Staré tradície musia zaniknúť, aby mohli „vyrásť“ nové. A zrejme kríže zo stien musí táto spoločnosť naozaj strhať, aby sme sa rozhodli pre Boha. Už nie zo zvyku, ale z nevyhnutnosti – úprimne a zo srdca - ako pre Prameň, bez ktorého nebude v nás života.

(použité myšlienky z homílie Richarda Čemusa)